Zatiaľ čo ten, kto sa vedome rozhodol pre zmenu, prijíma fakt, že si bude musieť na nejakú dobu zvyknúť na nepohodlie, ten, kto je postavený pred hotovú vec, si ešte pred tým ako zmenu prijme a prispôsobí sa jej, prejde bojom o svoje pôvodné postavenie. V oboch prípadoch ide o časovo a energeticky náročný proces, ktorý však môže byť za každých okolností prínosnou skúsenosťou. Aj keď sa tento proces odohráva vo vnútri človeka, presahuje aj do vonkajšieho sveta. Dochádza k preusporiadaniu osobných hodnôt a ich ochranných hraníc. V sebe, aj voči svojmu okoliu.
Vnútorný boj
Medzi novým a starým „ja“ začne v našom vnútri prebiehať boj na emocionálno racionálnej úrovni. Veľmi pekne ho ilustrujú bratia Chip a Dan Heath v knihe Zmena. Na to, aby sme proces zmeny dotiahli do úspešného konca, musíme aktivovať svojho emocionálneho slona, ktorý je zdrojom našej energie, a pritom správne využívať nášho vnútorného pohoniča, ktorý bude tento príval energie korigovať. Pohoničom je náš rozum a slonom naše srdce.
Naše srdce, náš vnútorný kompas, sa nemýli, akokoľvek iracionálne sa nášmu rozumu môžu jeho vylepšovacie nápady zdať. Keď nám vládne rozum, ten sa snaží predovšetkým o zachovanie nášho komfortu a energie v aktuálnom leveli, pokiaľ je postačujúci na prežitie, a preto sa vyhýba akýmkoľvek neznámym vodám, hoci by mohli priniesť pozitívnu zmenu. Napriek jeho úžasnej schopnosti plánovať a analyzovať je takto paradoxne prekážkou pokroku. Aby rozum umožnil pokrok, je potrebné ho dostať do spolupracujúcej pozície s naším srdcom. Ani samotné srdce však bez rozumu nemôže fungovať. Emočnú spokojnosť si môžeme dlhodobo udržiavať len disciplínou. Ako ich naučiť spolu vychádzať?
Môžete to skúsiť cestou, akú odporúčajú autori knižky Zmena, alebo si môžete nájsť svoj vlastný systém, ktorý zohľadní vašu jedinečnosť. S tým vám zas môže pomôcť kouč. Či už sa necháte inšpirovať, alebo sa vydáte svojou cestou, každá zmena, ktorá znamená rast, je spojená s bolesťou. Ale práve tá bolesť je skúškou toho, či to nové a lepšie naozaj chcete, a či si to aj zaslúžite.
Skúška odhodlania alebo ako veľmi „to“ chceš?
Na svojej ceste sa stretnete s dvoma druhmi bolesti. Prvá je bolesť, ktorá prichádza so slobodnou voľbou sa jej podrobiť, a následne oslobodzuje od starých vzorcov. O slobodnej voľbe a jej kľúčovej roli pri zmene starých návykov hovorí napr. autor Mark Manson vo svojej knihe Všetko je v p**i, kde píše, že robiť veci z donútenia nemá zmysel. V ľudskej prirodzenosti je vyberať si to, čo spôsobuje radosť, nie bolesť. Ak sa chceme dostatočne namotivovať, môžeme to dosiahnuť iba tak, že si racionalizujeme svoje dočasné utrpenie. Spravíme ho teda proti všetkej logike zachovania energie a komfortu dobrovoľným a morálne ospravedlniteľným. Mark Manson používa výraz morálna sloboda a hovorí, že si musíme vybrať, aké obmedzenia na seba dobrovoľne uvalíme, aby nám to paradoxne rozšírilo obzory, inými slovami na to, aby sme dosiahli vnútornú slobodu a nerobili veci z donútenia, si musíme dobrovoľne vybrať to, čoho sa na istú dobu zriekneme, aby sme tak vytvorili priestor, v rámci ktorého môžeme rásť. Napr. dočasná bolesť z ranného vstávania stojí za to, aby ste toho stihli a dokázali viac, a preto sa zrieknete hodiny spánku, miesto pohodlného vyspávania. Navyše, táto bolesť je menšia ako dlhodobé utrpenie z toho, keď ste terčom výsmechu, že ste neschopák alebo lenivá voš. Iným príkladom môže byť obmedzenie času, ktorý trávite so svojou rodinou, aj keď ju milujete, aby ste mohli ísť svojou vlastnou cestou a nenechali sa rušiť a ovplyvňovať pod ich nátlakom. Preto na nejaký čas možno prerušíte kontakty. Nie ako dôkaz nelásky a neúcty voči nim, ale ako dôkaz lásky a úcty voči sebe samému. Čo z toho všetkého vyplýva? Že rastieme sebazaprením. Zaprieť seba ale neznamená prispôsobiť sa iným, ale obmedziť sám seba a svoje staré zvyky na jednom mieste, aby ste získali viac priestoru pre rozvoj na druhom mieste. Znamená to vzoprieť sa starému „ja“ v nás, ktorého vlastnosti a fungovanie nepatrí k našej predstave o novom a lepšom „ja“. Prekonávaním bolesti v boji so sebou samým a starými zvykmi posilňujeme svoju sebadôveru a stávame sa odolnejšími voči nátlaku okolia. Rastieme.
Skúška dospelosti alebo naozaj „to“ takto chceš?
Druhá bolestná skúsenosť, s ktorou sa budete konfrontovať, je váš vonkajší (ne)priateľ, vaši blízki, ktorí vás dobre a dlho poznajú a nerozumejú tomu, čo sa to s vami deje. Budú vás skúšať resp. pokúšať. Poznámky typu „zmenil si sa“, u vás môžu spustiť energeticky náročný proces vysvetľovania, ktoré ale vôbec nemusí viesť k pochopeniu, práve naopak, vypočujete si milión dôvodov, prečo je úplne zbytočné alebo nemožné sa zmeniť. A keď vás to vysvetľovanie a konfrontácia dostatočne vyčerpá, nastúpi ešte posledný úder pod pás, a síce pripomenutie vašich minulých zlyhaní, ktorý otvorí vaše staré zranenia.
„Najprv ťa budú ignorovať, potom sa ti budú smiať, potom s tebou budú bojovať, ale ak vydržíš, nakoniec vyhráš.“ Mahátmá Gándhí
Nebojte sa. A vydržte. Poďakujte sa im za túto skúšku. To všetko sú len pokusy ako udržať pri živote vaše umierajúce staré „ja“, ktoré bude chýbať vášmu okoliu. To, na ktoré boli zvyknutí. To, na ktoré mali vplyv. Boja sa, že vás stratia. Že stratia svoju moc nad vami. Alebo sa boja, že ich opustíte. Pretože sú na vás závislí, ale nikdy si to neuvedomili, kým ste ich pripútanosť neohrozili. Ale vy viete, že nikam neodchádzate, iba sa meníte. Vy sa ich nechcete vzdať, ste im vďační za veľa, a to vás bude vždy spájať. Dajte im čas. Musia sa presvedčiť.
V starých vzťahoch s novými hranicami
Hranice nie sú otázkou dohody. Určuje ich tá strana, ktorá si nimi chráni svoje hodnoty a presvedčenia. Druhá sa ich naučí akceptovať. Alebo aj nie. Z lásky k svojim blízkym vytrvajte, a buďte živým dôkazom toho, že zmena je dobrá. Aj keď vás presviedčali na základe vlastnej skúsenosti o opaku. Nakoniec si vybudujete rešpekt a uznanie, a možno ich dokonca inšpirujete k zmene, a aj oni sa pokúsia o nemožné.
Vzťahy sa vyvíjajú, tak ako sa vyvíjajú ľudia. Schopnosť meniť sa resp. prispôsobovať sa zmenám, najmä tým nedobrovoľným, je však u každého rôzna. Práve v prípade vzťahov s blízkymi to môže otriasť ich základmi. Strach z neznámeho niekedy spustí takú sebaobrannú reakciu, že dochádza k úplnému odmietnutiu sa prispôsobiť, a preto sa niekedy ľudia aj rozdelia, a znova sa stretnú resp. spoja až po rokoch. Stáva sa to, keď sa ocitnú v podobných situáciách a životnom rozpoložení, ku ktorému ale museli dospieť oddelene. Až vtedy dokážu pochopiť jeden druhého.
A niekedy sa ľudia už nestretnú. Ich cesty sa rozídu úplne a navždy. Ale s odstupom času práve spomienka na ich prítomnosť v našom živote nám pripomína, že s ich odchodom navždy odišlo aj naše staré „ja“, aby sme sa mohli stať tou najlepšou verziou samých seba.
Článok je názorovou úvahou jeho autorky. Je založený na jej osobných skúsenostiach v súkromnom a pracovnom živote a odráža jej vnútorné hodnoty. Nesnaží sa o generalizovanie pravdy. Jeho cieľom je podnietiť myslenie čitateľa k hľadaniu jeho vlastnej pravdy a zmyslu vlastného fungovania. Ak sa tak stalo, potom splnil svoj účel.
