Koľko času vo svojom živote venujete svojej mysli? Rozmýšľate neustále? A ste to vy, kto sa zamýšľa nad udalosťami vo vašom živote? Ak nie, komu potom patrí hlas vo vašej hlave a čo sa vám snaží komunikovať? Pozývam vás k tomu nahliadnuť na svoju myseľ ako na nezávislú entitu žijúcu vo vašej hlave, ktorá na seba strháva pozornosť a snaží sa byť vládcom nad vašim životom. Pozývam vás pozrieť sa na to, ako z nej postupne spraviť svojho sluhu. Lebo aj o nej, tak ako o všetkom, čoho je veľa platí, že môže dobrým sluhom, ale veľmi zlým pánom.
Ako sa s nami naša myseľ hrá
Poznáte to. Niečo sa stane. Čokoľvek. No zamerajme sa teraz najmä na tie udalosti, po ktorých sa sami seba pýtate: A dobre som to urobil? A mohol som to urobiť aj inak? A čo keď to zle pochopia? A čo keď ma odsúdia? A čo keď ma prestanú mať radi? A čo keď ma vylúčia? A čo keď som to ešte viac zhoršil? Čo so mnou bude? A dosť.
Ruku na srdce – aj ste sa niekedy reálne zamýšľali nad odpoveďami na tieto otázky? Ale tak naozaj, do hĺbky, a nie len do ďalších pochybností a otázok. Lebo keby ste konečne prišli na odpoveď, čo by sa stalo? Viete si predstaviť to ticho vo vašej hlave? Vy možno aj áno, veď koľkokrát ste už vyslovili vetu, že chcete len svätý pokoj. Tak kto potom má neustálu potrebu čosi riešiť a je to zmyslom jeho existencie? Áno, už som ju spomenula. Je to naša myseľ.
Životný paradox
Najväčším paradoxom našej mysle je, že sa snaží zachovať status quo, aby sme sa nemuseli vystavovať energeticky náročným zmenám a riešiť nové veci. Ale ten jej začarovaný kruh večnej sebaanalýzy, toho večného pre-mýšľania, over-thinkingu, je v skutočnosti hádzanie hrachu o stenu a vysáva z nás život.
Prečo ľudia, ktorí odovzdajú časť svoje moci nad životom Bohu, Vesmíru, Prírode alebo inej externej entite žijú šťastnejší život? Lebo veria. Lebo dôverujú v proces. Proces toho, že nech sa stane čokoľvek, budú to riešiť, keď to bude pre nich skutočná výzva a nie len séria hypotetických otázok. A dôverujú tomu, že majú v sebe všetku silu sveta to zvládnuť. A keby o sebe pochybovali, majú sa o koho oprieť. O niekoho, kým sú milovaní, kto v nich verí a pripomenie im ich silu. Nie niekoho, kto to vyrieši za nich. To by bolo pochabé a detinské. Áno, nájdu sa aj takí. No aj úprimná a naivná detská viera v zázraky bez vlastného pričinenia je viac oslobodzujúca ako zacyklenie sa vo vlastných ego pochybnostiach.
Ako vystúpiť z tohto začarovaného kruhu von?
Človek sa nemusí stať veriacim v náboženskom slova zmysle a presviedčať sám seba, že existuje svetlo na konci tunela. Nasilu veriť. Takto to nefunguje. Na začiatok úplne stačí, keď sa zastaví, aby pochopil, čo sa mu snaží jeho myseľ komunikovať. Že každá pochybovačná otázka znižuje jeho sebaúctu a sebahodnotu a vedie k totálnemu vyčerpaniu. Prečo si to my ľudia robíme? Prečo sa máme potrebu lynčovať a vnútorne zabíjať? Čo takto miesto toho pristúpiť na túto hru našej mysle, aby sme pochopili samých seba, na konci ktorej nás čaká ten poklad, po ktorom všetci túžime – ten vyššie spomínaný svätý pokoj?
„Keď budeš robiť to, čo si vždy robil, dostaneš to, čo si vždy dostal.“ Jack Canfield
Zmena je dobrá, aj keď bolí – napísala som kedysi v inom blogu. Ale nemusí bolieť, resp. ak áno, tak len dočasne a následne priniesť úľavu. To sa môže stať vtedy, ak si napríklad z procesu zmeny spravíme pravidelnú spoločenskú udalosť – rande s našou mysľou, v rámci ktorého budeme hrať konverzačnú hru.
Pozývam vás k tomu, vyhradiť si vo svojom živote čas a vytvoriť priestor – mysliteľňu, kde sa budete môcť so svojou mysľou pravidelne stretávať a uvažovať nad tým, čo sa vám snaží povedať. Čo je tá skutočná otázka, ktorá sa skrýva za otázkami, ktoré si dookola kladiete, a ktoré vás nenechajú spať a žiť pokojný a šťastný život.
Ja jednu takú tiež mám. Donedávna som ju mala len v čase, kedy som viedla rozhovory so svojou mysľou ja, teraz sa už stala aj skutočným fyzickým priestorom. Zaobstarala som si ju nie len pre seba, ale aj pre tých, ktorí by taký priestor potrebovali tiež. Pri rozhovoroch iných ľudí s ich mysľami som prítomná ako pozorovateľ a parťák, ktorý im pomáha najmä zo začiatku sa nenechať obalamutiť otázkami a poznámkami, ktorými ich myseľ na seba púta pozornosť. Svojou MYSLITEĽŇOU a osobnou prítomnosťou vytváram priestor pre tých, ktorí si chcú uvedomiť hry svojej mysle a porozumieť samým sebe, aby znovuobjavili svoju sebaúctu a sebahodnotu a našli v živote pokoj a šťastie.
Keď nevieš nájsť odpoveď na svoju otázku, pravdepodobne sa len nesprávne pýtaš.
Tak ma nechaj pýtať sa miesto svojej mysle a poď na DRAMA coaching.
