Snaha o obnovenie predošlej dôvery vo vzťahu je hromženie za minulosťou. Keď naozaj prekonáte krízu, už nie ste tým istým človekom. Ste človekom s novými hodnotami a novými hranicami, takže váš vzťah už nikdy nebude ako predtým. Nemôže byť. Pretože sa stane buď zdravším, alebo je otázkou času, kedy sa skončí.
Dôveru si teda budujete nanovo, ako dvaja ponaučení, iní ľudia, takže bude postavená nie na pôvodných, ale na úplne nových základoch. V tomto prípade môžeme hovoriť o využitej druhej šanci. Inak by išlo o zacyklenie – s tou istou osobou, alebo s tým istým problémom, tzn. že skôr či neskôr by ste opätovne riešili to isté. Zacyklení ľudia opakovane vytvárajú závislé vzťahy. Táto závislosť spočíva v odvíjaní sebahodnoty od nejakého správania toho druhého, ktorým nám bude potvrdzovať, že za to stojíme. Je postavená na očakávaní nejakého správania alebo “zmeny“ správania toho druhého, kvôli nám. Preto je spojená s dávaním nekonečného množstva druhých šancí. Tomu druhému. Aby nás on doviedol k spokojnosti.
Klasický vývoj
Na jednej strane sa mám rád a som so sebou spokojný, ale na strane druhej, viem, že môžem byť aj lepší. Vlastne viem, že nie som dokonalý, ale keď si ma niekto vybral, keď sa niekomu páčim, tak asi stojím za to. A zase, keď už si uvedomujem, že stojím za to, tak si potom predsa zaslúžim aj ten najlepší prístup. A preto očakávam, že ten, kto si ma vybral, ma svojim správaním bude stále utvrdzovať v tom, že stojím za to, a bude ma tak udržiavať šťastným. Ok, raz sa mu to nepodarilo, tak mu dám druhú šancu. Ok, tak možno ešte jednu. Ale naposledy. Ale teraz už naozaj poslednú, potom už vážne končím. A dosť. To je fakt neuveriteľné. Prečo mi toto robí? Prečo to nerobí inak? Prečo sa nedokáže zmeniť? Koľko šancí ešte chce? Ja už nemám trpezlivosť. Je koniec.
Zachytili ste kde nastal ten obrat? Na začiatku je človek, ktorý sa nemá tak celkom rád. Nedokáže sám seba spraviť spokojným, a teda šťastným. Keď mu niekto dá vieru, že za to stojí, keď si ho niekto obľúbi, až potom si obľúbi aj sám seba. Až skrz druhého sa stal presvedčený, že stojí za to. Na tom si vystaval svoju hodnotu. Je závislý na uznaní od druhého človeka. A preto si chce, prirodzene, tento stav udržať. Lebo keď už je presvedčený, že za to stojí, potom predsa má právo dožadovať sa patričnej pozornosti. A keď ju nedostane, potom je predsa oprávnene sklamaný, že mu ju ten druhý nevie dať. Je sklamaný, že ten druhý nie je taký úžasný, a stále taký pozorný ako sa zdalo. Že nie je schopný naplniť jeho potreby a očakávania. A on je zase! ten smoliar, a jeho kamaráti s podobným osudom, taktiež smoliari, ho utvrdzujú, že to tak je.
Kľúčové otázky
Ako to robia tí, ktorým to funguje?
Keď sme otrávení negatívnym myslením, v ktorom nás udržiava okolie s podobnými problémami, máme tendenciu označovať druhú stranu za tú zlú a seba za večného smoliara, ktorý neustále naráža na rovnaký problém.
Ak chcete konečne opustiť cyklus striedajúcich sa neúspechov, zamerajte svoju pozornosť na tzv. výnimky potvrdzujúce pravidlo. Prestaňte sa utvrdzovať vo svojich neúspechoch s ľuďmi, ktorí majú podobný nešťastný osud ako vy. Ako vám to pomáha? Možno vás pocit spolupatričnosti, že sa to nedeje iba vám, chvíľu drží nad vodou, ale je len medzistupňom, kým znova spadnete do toho istého víru udalostí. Iba strácate čas. Ak sa pohybujete v prostredí neúspechu a demotivácie, nemôžete vidieť nádej na zmenu, aj keď po nej bytostne túžite. Sme priemerom ľudí, ktorými sa obklopujeme. Takže ak ste svedkami nezdarov a z toho prameniacej negativity svojich známych, ani vás nečaká nič iné. Ako si uvedomiť, že ste sa ocitli v toxickom prostredí a ako sa z neho dostať von sa môžete dočítať tu.
Kto vlastne potrebuje druhú šancu?
Obaja. Aj vy, aj váš partner. Ale sami od seba. Nie od druhej strany. Tá druhá šanca spočíva v zmene pohľadu na celú situáciu. Že vy už sami sebe nedovolíte opakovať to isté – znova niečo očakávať od druhej strany.
Domnienky a očakávania ako zdroj sklamania
Svet je rôznorodý, a to je dobre. Každý z nás ochutnáva túto rôznorodosť vo forme pozitívnych aj negatívnych skúseností, aby sa niečo naučil. Ak sa stretneme so správaním ľudí, ktoré nám ubližuje, vysvetľujeme si to zlom vo svete obráteným proti nám. Ľudia ale nie sú zlí preto, že nám robia zle. To iba my si to tak vysvetľujeme. Naše očakávania nejakého zaobchádzania s nami sú zdrojom nášho sklamania. Nie samotné správanie druhej strany. Tá vždy koná podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, tak ako my. To, že nerozumieme jej konaniu je dané tým, že sa v ňom zameriavame len na to, čo rezonuje priamo v nás a nie je v súlade s našimi požiadavkami. Preto ak sa chcete vyhnúť utrpeniu, prestaňte si vytvárať domnienky o tom, že vám ten druhý ubližuje. Nie. On je len zaujatý sám sebou, pretože svojim konaním si rieši niečo v sebe a neuvedomuje si, že to má dopad aj na naše cítenie. Áno, toto jeho správanie môžeme nazvať egoistickým, ale ubližuje nám len preto, že mu to dovolíme, nie preto, že by bol zlý človek. Jeho správanie totiž môže byť zase dôsledkom toho, že niekto ublížil jemu. To, že nepretrhol reťaz nemusí byť vedomá pomsta, ktorú si kompenzuje na našej osobe. Môže to byť spôsobené jednoducho tým, že si taktiež, rovnako ako my neuvedomuje, že je zacyklený.
Prečo sa to deje práve mne?
Prečo som práve s týmto človekom? Prečo si hľadám stále rovnaké typy? Prečo sa mi to stáva opakovane? Pretože medzi nebom a zemou to Boh, Príroda alebo Evolúcia zariadili tak, že sme komplementárne jednotky, ale predtým, ako jeden do druhého dokonale zapadneme, si musíme, hoc aj s nejakou inou jednotkou, vzájomne ukázať naše nedokonalosti, ktoré je potrebné opraviť, aby sme sa najprv sami stali plnohodnotnými dielmi, osobnosťami, ktoré sú spokojné samé so sebou, ktoré sú tými najlepšími verziami samých seba, a boli tak vôbec schopnými zapadnúť a udržať sa pevne v skladačke – vzťahu.
„Všetko, čo počujeme, je len názor, nie fakt. Všetko, čo vidíme, je len perspektíva, nie pravda.“ Marcus Aurelius
Tak ako druhá strana spúšťa nejaký pocit vo vás, to iste robíte aj vy v nej. Nepriamo, a vôbec to navonok nemusí súvisieť so správaním, ktorého sa voči vám potom dopustila. Keď je výsledkom komunikácie konflikt, môžete zapátrať v minulosti a zistiť, prečo ste aký ste, a prečo reagujete takto. Na jednej strane je užitočné to vedieť, mať to zvedomené, ale pokiaľ by sa to malo stať iba ospravedlnením vašich prejavov správania, s tým, že vy sa meniť nebudete, lebo ste už raz taký, nemôžete to očakávať ani od druhej strany. Cieľom takejto analýzy u psychológa alebo terapeuta by ale nemalo byť iba zmierenie sa so svojou minulosťou, ale aj aktívny prístup prevzatia zodpovednosti za svoj život a rozhodnutie vybudovať si ho podľa svojich predstáv, nie len na starých základoch. Tá druhá časť, prevzatie zodpovednosti za svoj život, je dôležitejšia. Pretože to, čo už bolo, zmeniť nemôžete, môžete to iba prijať a vyťažiť z toho maximum v prítomnosti a pre budúcnosť. S týmto vám už vie okrem spomínaných odborníkov pomôcť napríklad aj kouč, alebo na tom môžete pracovať sami.
Vyskúšajte si rozanalyzovať vašu reakciu v prítomnou okamihu. Slová, ktoré používate, tón hlasu, ktorým hovoríte, spôsob, akým kladiete otázky, či odpovedáte druhej strane. Skúste si overovať, či ste si navzájom porozumeli miesto skákania do reči a domýšľania si konca viet. Skúste vy zmeniť prístup a druhá strana sa vám, bez toho, aby ste to od nej požadovali, sama prirodzene prispôsobí. Spravte vy ten najťažší, prvý krok. Ak chcete byť šťastný, nemôžete to podmieňovať správaním druhej strany a očakávať zmenu s pocitom, že vy si ju zaslúžite a potom sa jej prispôsobíte – rozumej, buď najprv ty ku mne lepší, a potom budem aj ja k tebe. Sami si vytvorte prostredie, v ktorom sa budete cítiť šťastný, nie ste odkázaný na iniciatívu druhej strany. Nestrácajte čas.
Ak chceš zmeniť svet, hádaj čo…
Veci sú vždy zložitejšie, ako sa javia. Robiť unáhlené súdy, že ten druhý je jediný vinník, je spôsob ako sa čo najrýchlejšie vysporiadať s prvotným návalom bolestivých emócií. Zarúbať si cestu k druhému človeku, aby sme sa ochránili pred bolesťou, je však len zdanlivo najlepšia možnosť. Môže dočasne fungovať, ale ten človek sa nám do života aj tak vráti. Alebo nejaká jeho kópia. Odstrihovať sa od ľudí, ktorí nás majú naučiť vysporiadať sa so svojimi emóciami je v skutočnosti trest na samého seba – odcudzenie sa vlastnému vývoju. Svet nie je čiernobiely. Ľudia nie sú tí dobrí a tí zlí. Ľudia sú len ľudia. Ak máme vysoké nároky na seba samých, iba sa vystavujeme neustálemu sklamaniu. Nikto okrem nás nie je schopný naplniť naše vysoké morálne požiadavky. No sme ich vôbec schopní naplniť my sami? Možno by sme sa nikdy nedopustili niečoho tak strašného, ako sa dopustil na nás konkrétny človek, ale mnohokrát sme zlyhali v uvedomení, že aj my sme sa mohli svojim správaním, hoci v úplne inej situácii niekoho dotknúť. Pre nás by to bola banalita, pre niekoho bolestivý zásah do čierneho. Znížme trošku nároky, nikto nie je dokonalý, a je to v poriadku. Najjednoduchší a najrýchlejší spôsob ako zmeniť svet, je zmeniť svoj pohľad naň. S pochopením a súcitom pre nedokonalosť toho druhého, aj samého seba, už nič nebude vyzerať tak jednoznačne v náš neprospech, ako sa na prvý pohľad zdá. Môžeme v každom konaní toho druhého vidieť snahu ublížiť nám, alebo príležitosť porozumieť sami sebe.
Dajte druhú šancu sami sebe. Staňte sa novým človekom, s novým pohľadom na svet, na toho druhého. Vybudujte si dôveru na nových základoch s novým uvažovaním.
Článok je názorovou úvahou jeho autorky. Je založený na jej osobných skúsenostiach v súkromnom a pracovnom živote a odráža jej vnútorné hodnoty. Nesnaží sa o generalizovanie pravdy. Jeho cieľom je podnietiť myslenie čitateľa k hľadaniu jeho vlastnej pravdy a zmyslu vlastného fungovania. Ak sa tak stalo, potom splnil svoj účel.
